utorok 15. mája 2018

Šoférovať treba


Tento článok špeciálne venujem všetkým slečnám, dievčatám, ženám a dámam, ktoré ešte nenabrali odvahu spraviť si vodičský preukaz prípadne ho vlastnia, no nenabrali odvahu k šoférovaniu.


Vodičský preukaz som si spravila vo svojich 18-tich. Dodnes nechápem ako som to dokázala. V tej dobe som napr. vôbec nevedela cúvať. Ak píšem vôbec, znamená to vôbec. Dobre, tak teda trochu. Bolo to z dôvodu, že som vždy môjho učiteľa autoškoly poprosila, aby som sa odviezla po absolvovaní jazdy k mojej mami do práce a tak som vynechala každé cúvanie do dvora autoškoly.

 

A viete kto prišiel na skúšky do autoškoly bez občianskeho preukazu? No predsa ja! Jediná. Najprv mi chceli preložiť termín skúšok, no potom sa môj učiteľ autoškoly zľutoval a odviezol ma domov. Bývala som cca 10 km od miesta konania skúšok. Dorazili sme domov, zobrala som občiansky a skúšky absolvovala posledná zo skupiny. Všetci už mali po testoch, policajt ich opravoval a ja som sa dusila vo vlastnej šťave. Aj napriek všetkému som skúšky spravila a jazdu som zvládla tiež na 1-tku. A viete čo? Musela som aj cúvať! Cesta kde som cúvala bola taká široká, že som nemala čo pokaziť. Bola som veľmi šťastná, že sa to podarilo na prvýkrát. Onedlho som si bola pre svoj vodičák. Jupí! Spomínam aj na to, ako som učiteľa autoškoly vozila na zmrzlinu, on ju provokačne lízal a ja som mu robila šoférku. Čo najviac neznášal bolo, keď niekto zatrúbil na vozidlo autoškoly (čiže na nás), vtedy začal ukazovať dotyčnému, ktorý trúbil ,,prostredník." Mal pravdu, veď žiadny učený šofér z neba nespadol.


Síce som vlastnila vodičský  preukaz a doma sme mali v tej dobe Škodu 120, no otec sa mi ju akosi bál zveriť do rúk. Predsa len bolo to naše prvé auto. Párkrát som skúsila ísť na ňom v jeho sprievode, ale nebolo to ono. Jednoducho nemal trpezlivosť. Keď raz nebol doma požičala som si ho (čítaj šlohla som ho) a spolu s kamarátkou a priateľom (už manželom) sme sa ním odviezli na diskotéku. Samozrejme ako inak bola som šoférka. Spája sa s tým veľmi vtipný príbeh, kedy ma prvýkrát zastavili policajti, ktorí si pýtali príslušné doklady. Bola som v takom strese, že som si ani nevedela spomenúť ako sa volám. Začala som preto vyťahovať otcove doklady a na koniec som im podala aj jeho kuričský preukaz. Okrem toho som kričala na môjho drahého a pýtala som sa ho, čo im to mám vlastne ukázať. Keď to páni policajti videli aj počuli, radšej ma poslali späť do auta a doporučili mi, aby som sa naučila, aké doklady treba pri kontrole predložiť. Taký trapas! Teraz sa však na tom veľmi bavím. 


Šoférovanie v sprievode môjho Jožka mi išlo oveľa lepšie. Bol trpezlivý, dozeral na mňa a hovoril mi, čo mi ide a čo treba naopak zlepšiť. Jazdili sme na aute značky Forde Escort, ktoré patrilo jeho rodičom. Po niekoľkých rokoch šetrenia som si kúpila vlastné auto. Podarilo sa mi našetriť na krásny Citroen C3 bledomodrej metalízy. Bol jazdený a v čase kúpy mal asi 5 rokov. Nemohla som uveriť, že mi patrí ,,taký stroj." Domov z predajne ho šoféroval môj Jožko, ja som si ho vyskúšala až doma, keď som na ňom prvýkrát pokúsila zacúvať do dvora. Jožko mi odporučil, aby som sa pozerala do spätných zrkadiel, nakoľko vďaka nim zacúvam najlepšie a najpresnejšie. V tých spätných som, ale nič nevidela, bola som z toho ,,jeleň". Ako v nich môže niekto niečo vidieť?!? Keď mi to pri cúvaní 2 či 3-krát ,,skapalo" a strácala som už trpezlivosť, tak som tresla s dvermi a dodala, že sme ho ani nemuseli kupovať. Trucovala som na to modré vajíčko. Práve moja mami ho tak nazvala. Prvé moje trasy smerovali 10 km do práce a späť z práce. Zo začiatku som parkovala na platenom parkovisku, aby mi ho nikto neukradol a nepoškriabal. Vždy som premýšľala a v hlave si plánovala cestu do práce a späť domov, od štartovania až po cúvanie. Pri šoférovaní som mala stiahnutý žalúdok a hudbu som buď nepočúvala vôbec, alebo som mala zníženú hlasitosť na minimum. Pri šoférovaní v Bratislave ju stišujem dodnes.


Jedného dňa, keď som šla autom do práce a blikalo na železničnom priecestí červené svetlo, pretože sa blížil vlak som si uvedomila, že stojím tesne pod rampami a mala by som ísť od nich ďalej. Až keď sa začali rampy spúšťať smerom dolu som si všimla, že som zastavila rovno pod nimi. V rýchlosti som zaradila spiatočku a začala cúvať. Ďakujem za svoje reflexy, či rýchlu reakciu v stresových situáciách, inak by to zrejme nedopadlo dobre. Veľké šťastie bolo, že šofér za mnou videl, že som podozrivo blízko a nechal vzadu dostatok miesta. Všetko dobre dopadlo a ja sa odstupom času smejem aj na tejto príhode. Nikto mi neprišiel povedať a ani nenaznačil, že som zle zastavila. Asi len čakali čo sa so mnou stane a možno nechápali ako vôbec môže niekto tak zastaviť. Ako som spomínala moja najčastejšia trasa bola do práce a z práce. Po pár týždňoch, či mesiacoch som začala chodiť s väčším odhodlaním, bez strachu a prestala som parkovať na platenom parkovisku. Zvládla som prvý sneh, dokonca aj veľkú kalamitu, kde som cestou videla v snehu zapadnutých niekoľko áut. Mne s mami (brávala som ju domov z práce) sa podarilo vďaka mojím skúsenostiam a spoľahlivému autu doraziť domov bez akýchkoľvek problémov. Najprv som do práce chodila autom 1x za týždeň, potom 2x, neskôr každý deň a bol to naozaj úžasný pocit. Neskôr som dostala možnosť prestúpiť v rámci práce na inú pozíciu, kde bolo dôležité práve šoférovanie. Šoférovať som vedela, ale nemala som skúsenosť s väčšími mestami. Chodila som len do práce a domov, cca 10 km tam a 10 km späť. Povedala som si však, že všetko zvládnem a tak som na pohovore na otázku o vzťahu k šoférovaniu odpovedala kladne. Túto prácu som dostala a každým dňom som šoférovala a jazdila na nové a nové miesta. Učila som sa, zdokonaľovala, získavala prax. Stačilo sa len nebáť a nabrať odvahu. A to isté aj moja prvá cesta do Bratislavy. Nikdy som si ani vo sne nepredstavovala, že ja sa odhodlám ísť do Bratislavy a dokonca sama. Áno! Ako hovorí môj manžel, stačí mať len plnú nádrž a ako hovorím ja tak navigáciu, ktorá ma dovedie všade kam potrebujem. Teraz si dovolím tvrdiť, že jazdím vynikajúco, šoférovanie si užívam a neviem si predstaviť, že by som nevlastnila alebo nevyužívala svoj vodičský preukaz. Naozaj stačí len nabrať odvahu, mať tiež človeka, ktorý vás podporí na začiatku,  absolvuje s vami zopár jázd a ukáže vám ako na to. Určite nejazdite s osobou, ktorá by vás dokázala skôr znechutiť, nebodaj vystrašiť. V minulosti som krotila Jožka ja, keď sa rozčuľoval za volantom, teraz krotí on mňa. Veď čo si budeme klamať, niektorí šoféri (nešoféri) by sa mali radšej vozovke vyhýbať. V aute rada počúvam hudbu a veľmi rada si pospevujem. 


Spomenula som si tiež na príbeh s mojím vôbec prvým životopisom, ktorý som začala po ukončení školy zasielať firmám. Mala som v ňom uvedené, že som vlastníčkou vodičského preukazu skupiny B a mám najazdených 400 km! A aká som len bola pyšná. Chápete? Veď 400! Nech predsa vidia, že šoférujem a som aktívny šofér. Strašne sa smejem. Áno 400 km, nechýba mi tam žiadna 0. Čo si mohli o mne len tie firmy myslieť? Pobavili sa na mne tak, ako ja teraz s odstupom času? Ako sa hovorí, všetko chce len čas, treba nabrať odvahu a rokmi prichádzajú nové vedomosti, skúsenosti aj zručnosti. Je to skutočne tak, vidím to každý rokom.


Ešte vám musím spomenúť aj príbeh, ktorý sa mi stal, v mojom ťažšom období života. Mala som vtedy plnú hlavu starostí a nevedela som čo skôr. Podarilo sa mi vtedy pri cúvaní jemne ťuknúť do auta za mnou. Mala som tušenie, že sa nič nestalo, ale predsa len... Na aute, do ktorého som nacúvala bola nejaký škrabanec. Vyzeralo to však, že tam je už dlhšiu dobu. Pani, ktorej išla okolo som sa spýtala, kde by som mohla nájsť majiteľa auta. Povedala mi, že sú to všetko súkromné autá policajtov z vedlajšej budovy. Mali ste vidieť môj výraz tváre, keď som sa toto dozvedela. Takže mám ísť priamo na stanicu. Čó? Policajné? No zbohom! Išla som teda na stanicu, povedala čo sa stalo a policajt mi hneď na kamere ukázal auto, do ktorého sa mi podarilo nacúvať. Ten ihneď zavolal svojej kolegyni. Po telefóne som sa jej snažila vysvetliť čo sa stalo a spýtala som sa, či som jej to mohla spôsobiť ja, alebo tam už daný škrabanec mala. Tá mi milým hlasom povedala: ,,Zlatíčko, nerobte si starosti, všetko je v poriadku, to som tam už mala, pekný deň!" Skoro som odpadla. Takéto šťastie v nešťastí. 


Všetkým vám, ktoré ste prišli až sem na koniec, by som chcela odkázať, že je naozaj skvelé šoférovať a dopraviť sa kedykoľvek, kamkoľvek a s kýmkoľvek. Nebojte sa! Začnite šoférovať, či máte 20 alebo 50. Ešte stále je čas a určite to zvládnete ľavou zadnou. Stačí si spomenúť na mňa, čo všetko som počas šoférovania zažila a ako ma tieto všetky skúsenosti posúvali  postupne ďalej. Týmto vyzývam všetky ženy, ktoré majú vodičské preukazy, aby ich konečne oprášili a začali šoférovať. Veď takých 400 km do životopisu sa predsa hodí, no nie? Srandujem! A tie čo ste sa ešte neodvážili spraviť si vodičský preukaz, smelo do toho!  Opäť si spomeňte na moje cúvanie, či zabudnutý občiansky preukaz. Chce to len odvahu, prax a kopec vtipných zážitkov spojených práve so šoférovaním.


Zhrnutie na záver:

1. Naberte odvahu (Keď to zvládli iní, zvládnete to aj vy!)
2. Oslovte osobu, ktorá vám dodá odvahu k šoférovaniu a bude vás rada sprevádzať pri vašich začiatkoch, prípadne si zaplaťte kondičné jazdy.
3. Začínajte jazdiť známou trasou, postupne pridávajte nové trasy v konkrétnom meste.
4. Začnite jazdiť aj mimo mesta.
5. Predstavte si tú voľnosť dopraviť sa kedykoľvek, kamkoľvek a s kýmkoľvek.
6. Vedzte, že vám aktívne šoférovanie môže dopomôcť k nájdeniu lepšej práce.
7. Vďaka vodičskému a šoférovaniu môžete prežívať nové zážitky a mať nové možnosti.
8. Automatická prevodovka vám dokáže uľahčiť šoférovanie.


Ja a nová Ford Fiesta:

Cez víkend som cesty brázdila na novej Ford Fieste, s ktorou sme zavítali do mojej milovanej Banskej Štiavnice. Na automatickú prevodovku tzv. ,,automat" som si zvykla behom krátkej doby. Je to veru veľký pomocník! Jazda s ňou je oveľa komfortnejšia a jednoduchšia. Stačí používať len jednu nohu pre plyn a brzdu, žiadna spojka. S rukou nemusíte preraďovať rýchlosti. Aj keď musím sa priznať, radenie rýchlosti ma baví! Veľmi sa mi páčilo strešné okno, ktoré na našom aute postrádam. Krásny výhľad, otvorená strecha, vietor vo vlasoch. Počasie sa vydarilo na výbornú a tak sme sa často vetrali. Ozaj a vidíte tú farbu? Tak do nej som sa zaľúbila na prvý pohľad. No a nielen ja, ale aj vy. V ankete, do ktorej ste sa zapojili u mňa na Instagrame vás farba očarila rovnako ako mňa.  Toto auto je podľa mňa vyrobené presne pre ženu. Malé, pekné, šikovné, v plnej výbave. Očarili ma tiež reproduktory, ktoré prenášali tak skvelý a čistý zvuk, že som mala ihneď chuť tancovať, prípadne spievať. Môj spev v aute by ste veru nechceli počuť. Ten by asi nechcel počuť nikto. Iba môj Jožko, ten si zvykol na moje spievanie ala ,,Ako počujem, tak spievam" + škriekanie. Hudbu na želanie viete jednoducho púšťať aj cez youtube. Páčilo sa mi tiež, že kľúč stačilo mať v kabelke a vedela som otvoriť, zamknúť, či naštartovať auto. Toto moje auto nedokáže. Vždy keď idem do práce hľadám kľúče, pretože som neporiadna a často ich odložím na iné ako obvyklé miesto. Veľmi som tu chcela mať fotografie hodiace sa k danej téme a to sa aj vďaka Ford Slovakia podarilo.

Ako sa vám páčil článok? Čo moja víkendová ,,Fiesta". Brali by ste takú?

topánky - Rieker
náramok - prírodný zo Zanzibaru
kabelka - Karl Lagerfeld
náušnice - bižutéria
šaty - Answear
okuliare - Michael Kors

hodinky - Michael Kors
fotograf -  manžel Jozef Ďureje 

auto - Ford Fiesta
Share:

2 komentáre

  1. Áno, farba veľmi oslovila aj mňa. :) Super sa na ňom jazdilo, som rada, že nie som sama a že si sa tam viackrát našla. :)

    OdpovedaťOdstrániť

© From Lenka | All rights reserved.
Blog Layout Created by pipdig