Spomienky na detstvo


Čoraz častejšie spomínam na dobu bez mobilných telefónov, počítačov, sociálnych sietí a internetu. Na obdobie, ktoré som ako malé dievča mala možnosť zažiť. Keď sme sa po škole so spolužiakmi dohodli na určitom čase a mieste, kedy a kde sa stretneme, tak sme boli vždy presný. Nebola iná možnosť, dohodnuté stretnutie sme jednoducho nemohli zrušiť, nakoľko jediná komunikácia v tej dobe bola prostredníctvom pošty a teda listu. Áno, listu! Pamätám si ako som v časopise hľadala inzeráty, vďaka ktorým som si našla ďalších kamarátov a kamarátky, s ktorými sme si písali práve spomínané listy. Veľmi som sa tešila, keď som po škole našla list, alebo hneď niekoľko listov v schránke. Písala som si s osobami, s ktorými som sa nikdy osobne nestretla, no aj napriek tomu ma to veľmi tešilo a považovala som ich za kamarátov. V tej dobe bolo v móde, mať ,,kamoša na liste“. A nielen jedného! Spomínam si aj na to, ako som počas písania čakala na priloženú fotografiu dotyčnej, či dotyčného a tiež ako som vyberala a zasielala svoju fotografiu. Vtipné bolo, keď sme listy striekali voňavkou. Niekedy sme navoňali kúsok vaty a vložili ich dovnútra obálky spolu s listom, pre ešte dlhšiu trvácnosť vône. Nech predsa ten môj list poriadne vonia, keď dorazí na opačný koniec republiky! Raz mi dokonca prišlo poštou od môjho listového kamaráta CD-čko do mojej ,,wifi – veže.“ Myslela si hifi – veže všakže Lenka!?! Pletie sa mi sem tá moderná doba.

Ako malá som tiež vyrábala svoj časopis a predávala ho spolužiačkam v škole. Dokonca ho kupovali aj spolužiaci. Za vyzbierané peniaze som kúpila nejakú odmenu a venovala ju do súťaže, ktorá prebiehala v spomínanom časopise. Už v tej dobe ma to ťahalo k písaniu a teraz som sa opäť vrátila do detstva. Píšem! Okrem toho som prispievala do detských časopisov a moje príspevky boli v nich často zverejňované. Zopár výtlačkov mám stále odložených na pamiatku. Najobľúbenejšie časopisy tej doby – Jožko Fľak, Fifík a neskôr Kamarát, Bravo a Bravo girl.

Vyrábala som tiež náušnice, aj náramky z korálok a drôtikov. V soboty a cez prázdniny som s najväčšou radosťou chodila s  mojou mami do práce. Pracovala v novinovom stánku, v ktorom som s veľkou radosťou predávala spolu s ňou. Tá vôňa čerstvých novín a časopisov je neopísateľná. Predali sme ich desiatky denne. Teraz? Myslím, že by sme predaj spočítali na jednej ruke. Vždy som mala akýsi zmysel pre predaj. Niekedy sa smejem sama sebe. Napríklad keď na jarmoku sledujem kolotoč a rátam koľko sa na ňom vezie ľudí a to isté v divadle, či kine na predstavení. Spočítam počet ľudí a vynásobím to hodnotou vstupenky. Neviem to vysvetliť, ale táto informácia ma jednoducho zaujíma.

Čo sa týka komunikácie s rodinou a kamarátmi komunikovali sme osobne, mali sme na seba oveľa viac času, prežili sme spolu viac zážitkov, často sme sa navštevovali, viac sme sa nasmiali, boli sme spokojní, šťastní a hlavne našli sme si vždy na seba čas. Často sa stretávam s odpoveďou na otázku: ,,Ako sa máš?“ ,,Rýchlo“. Je to skutočne tak? Alebo zbytočne veľa času trávime na internete, sociálnych sieťach, či riešením zbytočností, ktoré by sme veľakrát mali radšej ihneď hodiť za hlavu. Čoraz častejšie komunikujeme formou textových správ a uprednostňujeme tento druh komunikácie. Na vyjadrenie pocitov používame smajlíky, či animované obrázky, ktoré nie sú vždy šťastnou voľbou. Každý príjemca aj odosielateľ si môže totiž vyložiť prijatú, či odoslanú správu úplne inak. Dôležitosť tu zohráva tón v hlase, ktorý pri písaní predsa chýba. Môžeme si ho len domýšľať a nie vždy správne. Chápete, čo sa tým snažím povedať?

Spomínam aj na to, ako sme si lepili nálepky do obrázkových albumov. Pocahontas, tak sa volal môj obľúbený zberateľský album, do ktorého sa zbierali nálepky, ktoré sa kupovali v malých balíčkoch. Veľmi som sa tešila z každého balíčka, ktorý mi rodičia kúpili. Zaujímavé boli aj keksíky Kukuruku, ktoré mali vo vnútri priloženú tiež nálepku. Kupovali sme si aj farebné bloky s rôznymi motívmi, zbierali ich a vymieňali s kamarátmi či spolužiakmi. Dodnes ich mám odložené na pamiatku. Na jar, či v lete sme v potoku naháňali žubrienky a pozorovali pijavice, plietli kvetinové vence z púpav, jazdili na motokárach, ktoré sme si vyrobili. Kladivo a klince nám neboli cudzie. V zime sme sa naopak od rána do večera sánkovali. Domov sme sa prišli len na chvíľu zohriať, prípadne prezliecť a to až vtedy keď sme boli na kosť mokrí, alebo mali jemné omrzliny. Na svahu sme si robili skokanské mostíky, na saniach sme pretekali o prvenstvo.

Robili sme tiež spoločne tanečné choreografie, hrali sme sa na obchody, predávali sme všetko možné aj nemožné čo sme našli v dosahu. Listy zo stromov boli pri hraní peniaze. Stavali sme si skrýše, tzv. ,,bunkre“ a budovali tak naše útočisko, naše sídlo. Veľmi nás bavilo skákanie cez gumu, bola to veľká zábava a dokázali sme skákať niekoľko hodín. A na čo ešte spomínam veľmi rada? Pri hlavnej ceste rástol veľký gaštan, do ktorého koreňov sa dalo skvele posadiť, preto sme sa tam naukladali a hrali sme hru ,,autá“. Jednalo sa o to, že každý z nás si určil farbu auta a potom každé auto, ktoré prešlo po hlavnej ceste a bolo spomínanej farby, ten si zarátal bod. Pamätám si dodnes, že najčastejšie jazdili farby biela, čierna a červená. Zaujímalo by ma aké by boli štatistiky dnes.  Okrem toho po hlavnej chodili aj kamióny a im sme zase ukazovali oboma rukami určité gesto, kedy sme ruky dali do útvaru plechovky. Kamionisti nám po ukázaní tohto gesta vyhadzovali rôzne, prázdne plechovky z pív, či limonád. Tieto plechovky sme zbierali a hrdo sme mali doma vystavené. Neverili by ste, ale druhov bolo neúrekom, dovolím si tvrdiť, že hneď niekoľko desiatok. Kto mal dobrú zbierku tak mal našetrených aj 100 a viac plechoviek. Viete si predstaviť, že by ste toto gesto ukázali kamionistovi teraz? Asi by sa nič podobné neudialo, čo je škoda.

Radi sme chodili do knižnice, požičiavali si viac ako 5 – 10 knižiek na mesiac a stihli sme ich prečítať, či minimálne prelistovať. Spomenula som si tiež na to, ako som predávala mnou vyrobené stieracie žreby. Do obalu z ,,kinderka“ som vkladala lístky s výhernou sumou, alebo bez výhry. A veru sa predávali. Nešlo to síce na dračku, ale záujem bol. Vidíte aká predajkyňa bola zo mňa od malička? Keď v dedinskom rozhlase hlásili, že prišli predávať melóny, už sme len nedočkavo čakali na cenu za kg. 8 slovenských korún bola najlepšia cena hodná kúpy. Keď ste si vybrali melón, vyrezali vám do neho trojuholník, aby bolo vidieť, či je červený a dozretý. Tento trojuholník vám podali a mohli ste ochutnať, či je sladký. Spomenula som si aj na sódovú vodu, ktorú sme doma vyrábali. Stačilo kúpiť ,,bombičky“ a bublinková voda bola na svete. Bolo toho tak veľa, čo sme prežili. Na moje detstvo nikdy nezabudnem a som šťastná, že som toto všetko mohla zažiť. Ďakujem!

Na čo zaujímavé, alebo pekné z detstva si spomínaš ty? Zhodujeme sa v niečom?
 
topánky – Deichmann
náramok – Pandora
kabelka – Michael Kors
náušnice – Guess
kabát – Asos
jeansy – Levi´s
rolák – Asos
Fotograf – Matúš Pastor

Ak chceš aby ti nič neuniklo, tak ma nájdeš aj na Instagrame Facebooku.

Share:

4 Comments

  1. 25. marca 2018 / 0:04

    Moc hezký článek. Taky jsem velmi ráda skákala přes gumu. Skákali jsme i panáka, kterého jsme si křídou nakreslili na chodník. Sbírala jsem obaly ze žvýkaček, pohlednice koní a celkově to dětství bylo jiné, než zažívá dnešní mládež. Pobavilo mě, jak jsi byla šikovná a vše prodávala. Na melouny jsme nechodili, ale pamatuji si, že každou neděli jsem musela chodit s konvičkou pro kravské mléko. 🙂

  2. 26. marca 2018 / 21:37

    Krásny článok a veľmi ti to pristane :), ja rada spomínam na to, ako som s mamkou chodila na hudobnú a stále sme sa zastavili v treske a dali si šalát :), alebo ako sme sa s kamarátkami hrali u nás na lieske so šumienkou v ústach na besné veveričky 😀 a liezli po strome….. bolo to pekné obdobie, veľa som bola vonku a robila kadejaké somariny a bola to sranda 😀

  3. 27. marca 2018 / 14:49

    Ďakujem Martinka, veľmi ma bavilo ho písať a touto formou si tak zaspomínať. Áno panáka (u nás škôlka) sme hrali aj my, aj s kriedami sme veľa kreslili som si spomenula teraz. Mala by som to tam veru podopĺňať. Haha áno ja som predajca od narodenia. Jééj po kravské mlieko? Si mi pripomenula ako som chodila pásť kozy. 😀

  4. 27. marca 2018 / 14:51

    Ďakujem Luci, aj my sme mali taký mliečny bar a dávali sme si tam najlepší parížsky šalát a puding. Mňam! Haha besné veveričky? Tak to pobavilo. 😀 😀 😀 Po stromoch sme liezli aj my, hlavne na čerešne. 🙂 Bola to jednoducho paráda!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *